Awujte :) Ako? Mnoo... prejdem k nadpisu...

Takže od začiatku. Mamina keď odchádzala, tak mi dala 20€ - 10€ na darček k narodeninám pre LiLhOrToN a 10€ pre seba, lebo ideme v piatok spolu s Diankou a PančušQou nakupovať... A tak sme boli včera s Nožničqou nakupovať ten darček a potom za nami došla aj LiLhOrToN a tá si išla kúpiť balerínky... A jak sme sa dostali do Deichmanu (obchod s obuvou) už to bolo zabité... Našli sme také krásne balerínky na menšom cca. 5cm opätku a mali len 37 (zhodou okolností moje číslo), ale pre LiLhOrToN malé... Ale pre ňu sme našli také krásne čierne, také kožené a na predku je taká pekná kožená vybíjaná mašľa. A ja som si skúsila tie prvé pekné /čo pekné, nádherné/ balerínky na opätku, sadli mi ako uliate a išli ešte také staršie pani okolo a jedna hovorí, že jéééj jaké krásne, to sú pre také mladé kočeny xD a NožniČqa, že ja si ich odfotím... Ale odfotila ich na môj mobil (prečo na môj to neriešte) a potom som sa do nich neskutočne zabuchla xD Tak môj vyšinutý a posadnutý shopaholický mozog začal rozmýšľať: keby som si kúpila tie topánky, vyšli by mi, keby som použila tie peniaze, čo mám na tie nákupy v piatok a tým, že som to povedala nahlas LiLhOrToN povedla, že by mi požičala pretože stáli 20€... Nevedela som čo mám robiť... Celé tie topánky ma dostali pod ich nadvládu a úplne ma pomiatli. Len som premýšľala ako ich dostať a mať ich, proste som ich nenažrane CHCELA! Tak som sa pýtala báb- Mám si ich fakt zobrať a ony že - určite šak my keby sme mohli tak by sme ich hneď brali... a takéto keci... Tak som kráčala k pultu na platenie. Podávala som predavačke roztrasenou rukou 10€ a LiLhOrToN doložila ďalších 10€... A bolo to! Bola som strašne neistá. Tušila som niečo divné vo vzduchu... Tak im hovorím - Môžem Vás baby objať?! Tak sme sa objali a bolo mi trochu lepšie, ale aj tak... Bola to prvá vec, čo som si sama kúpila bez toho, že by o tom vedel hocikto dospelí a čakali sme aj s babami, že mi to doma dá tatino pekne "vyžrať". Kráčala som po chodníku, neistá s fakt čudným pocitom šťastia a obáv a každú druhú chvíľu som otvárala krabicu v igelitke, obzerala som si moju novú "lásku" a nahovárala som si - sú skvelé, sú úžasné, chcem ich a mám ich ! a nevidela som na nich žiadnu chybu. Potom som došla domov a tatino, že no čo ste kúpili? a ja som mu povedala a potom ešte hovorím, že nevadí keď som už teraz minula tie peniaze čo mi dala mamina na tie nákupy s Diou?? a jeho to nezaujímalo, ani ma poriadne nepočul a kývol rukou akože -a čo ja s tým- . Dobre, celá natešená som si ich obula a premávala sa po byte keď tam tatino nebol a ukazovala som ich sestre a bratovi. Im sa páčili... Len neviem či sa budú páčiť mamine a ocinovi, podotkla Mirka. Mnó, to je fakt... Avšak večer zaľúbenosť opadla a ja som uvidela, že tie topánky sú síce nádherné, ale nie sú až také úžasné, aké sa mi zdali poobede... A tak vznikla moja dilema. Nemala by som ich ísť vrátiť?! Ale veď sú také skvelé... Ale musím ešte vrátiť LiLhOrToN 10€ a nemám ich len tak odkiaľ zobrať... A celú noc som nemohla spať... A vymyslela som si to tak, že pôjdem sa spýtať do Deichmanu či sa nedajú vrátiť a ak nie tak budem aj tak spokojná. Na ďalší deň som si ich zobrala do tašky do školy a že potom zo školy pôjdem do Deichmanu. Keď som to ráno povedala NožniČqe a LiLhOrToN skoro ma ukameňovali -si normálna??- alebo -opováž sa to urobiť a ...!- Tak na chvíľu som zmenila svoj názor, ale ako zazvonilo na koniec vyučovania zdrhla som im a šla do toho Deichmanu. Celú cestu sa vo mne vynárali divné otázky ako -si si istá, Petra, čoho činíš?!- alebo -konečne sa rozhodni, Trúbka, či ich chceš alebo nie!- a sama som si odpovedala -nie- ... V Deichmane bola milá mladá predavačka, ktorá mi dala vyplniť formulár s menom a podpisom, vrátila mi peniaze a dovidenia! Celú cestu naspäť znova boli tie otázky v svedomí... Ale kašľala som na ne! Doma som si na mobile našla dva neprijaté hovory - od NožniČqy. A tak volám späť... ,,Prosím?" ,,čáv, čo si chcela?"-ja. ,,Ja len, že nešla si tie topánky vymeniť však nie?" ...chvíľa ticha... ,,Už je neskoro Aďa..." -ja. ,,Čoo??"-NožniČqa a potom LiLhOrToN z pozadia mobilu - ,,Peťa ty si fakt sprostá!" ... ja viem...
T-T <- takto som vyzerala celý čas, keď som cvičila na flautu... A tak som sa rozhodla- budem sa tváriť a chcem zabudnúť na to, že som si niekedy nejaké takéto topánky kúpila že som ich aj bola vrátiť! Akože sa nič nestalo...
Poviete si, že som krava, ale dobre, ja to priznávam ale už sa nezmením...
ToF!nk@